Ako mi tu bolo vysvetlené, ľudia zo západných krajín často hovoria “Čas sú peniaze”. V našom prípade ešte len známky, čo nie je to isté, ale kedysi som si nemohol dovoliť len tak 3 hodiny pozerať YouTube, nasledujúci deň by som prepadol z testu. Teda až doteraz. Vitajte vo svete exchangerov na Taiwane.
Nechcem však, aby to vyznelo, že tu nič nerobíme. Takmer každý týždeň píšeme 1,5-hodinový test z čínštiny, na ktorý sa po nociach drvíme v knižnici, až mám pocit, že ázijskú kultúru vstrebávam rýchlejšie, ako by sa mi páčilo.
Čo by sa ale stalo, keby som sa na všetko vykašľal a jednoducho test napísal na 0%? Odpoveď je jednoduchá – absolútne nič. Pre niektorých žiaľbohu, pre iných chvalabohu. Keď ľudia hovoria, že nás výmena učí byť nezávislými a môžeme si život poskladať podľa seba, prekvapivo to nie sú prázdne slová.
Čínštinu som si, napriek jej šibnutosti, absolútne zamiloval. Som teda dosť rád, že so svojou skupinkou premotivovaných šprtov môžeme súťažiť, kto má z testu viac ako 150% alebo kto dá lepší taiwanský rap. Sú tu však aj takí, ktorých celé toto fakt nemôže zaujímať menej.
Celou pointou môjho filozofického okienka bolo jednoducho povedať – výmena vás donúti prehodnotiť, akú hodnotu má váš čas. Nechcem absolvovať 150 výletov, zhltnúť 7 Netflix seriálov a vrátiť sa naspäť s pocitom, že bolo fajn. Chce to niečo viac. Zatiaľ to, chvalabohu, bolo stokrát lepšie, ako som si pred rokom vôbec vedel predstaviť.
Ani som sa nespamätal a pomaly prišlo obdobie tretieho mesiaca – čas, kedy má vyprchať počiatočné nadšenie z novej kultúry a nastať tvrdé prebudenie do reality. Keďže o ňom každý hovorí tak veľa, v kútiku mysle som mal čudný pocit, akoby som sa nevedel dočkať, kedy konečne príde a budem mať možnosť zažiť pár týždňov autentického smútku a melanchólie.
Aj keď na moje sklamanie nič podobné neprišlo a stále zažívam milión nových vecí každý deň, nastali momenty, kedy som búchajúc si hlavu o stenu premýšľal nad pointou života. Lebo naozaj, prečo sa práve ja musím učiť ich bizarné hieroglyfy? Prečo je najväčšia socializačná aktivita mojich taiwanských spolužiakov kupovanie jedla v školskom bufete? Sú veci, ktoré ma potápajú, ale dôležité je naskočiť späť. V skratke, nie sú to žiadne vlnky, skôr také infarkty.
U niektorých nastalo sklamanie, lebo každý exchanger má svoje sny a nádeje, ale nie všetky sa stanú realitou. Veľa z nás sa napríklad muselo zmieriť s tým, že si nenájdeme naozajstných taiwanských kamarátov. Ich bežným režimom je vstať o šiestej, vydať sa do školy, tam tráviť čas do desiatej večer, vrátiť sa domov a mať kvalitných 6 hodín spánku, aby boli v nasledujúci deň rovnako čerství. Aj keď majú záujem, nemajú čas. Nech nám to príde akokoľvek kruté a pomätené, je to ich štandardný životný štýl, a zabezpečuje im 4. najlepšie výsledky medzinárodných PISA testov, kým Slovensko sa prepadá niekde v 50-tke. #priority
Keď sa tu každý deň snažíme začínať konverzácie, prejavovať záujem o ich kultúru, byť otvorení a neprináša to žiadne výsledky, občas máme chuť zakopať sa pod zem. Takisto si však uvedomujeme, že máme samých seba navzájom, a to sa nedá dostatočne oceniť. Za 3 mesiace som tu zažil snáď viac vecí ako za celý môj doterajší život a keby som sa rozprával so svojím ja v minulosti, odkázal by som si, nech sa teším oveľa viac. Trošku klišé, ale pravda.
Navyše sa tu postupne dozvedám, že imidž Slovenska je úplne iný, ako som čakal. Na to, že si o ňom nemyslíme nič extra, je tu pre veľa ľudí absolútne fascinujúce. Cez všetky otázky o Melanii Trump, Československu a výške Európanov sa viem dostať, ale keď sa ma niekto spýta, či je Slovensko rozdelené na kráľovstvá a v každom našom zámku žije jeden monarch, reaguje sa mi ťažšie.
Zatiaľ najlepšie však bolo, keď mi 22. Novembra sedem osobitných ľudí zablahoželalo k šťastnému dňu Vďakyvzdania. A toto je naozajstná dilema! Vôbec som nevedel, čo mám povedať, tak som sa všetkým proste poďakoval.
Napriek podobným incidentom dúfam, že svoju prácu vykonávam dobre a keď odídem, ľudia budú vedieť, že Slovensko je viac než Tatry a pár medveďov.
Môj rok na Taiwane 